Objaví sa koncert, na ktorý ste čakali celé mesiace. Divadelné predstavenie, ktoré vás zaujalo na prvý pohľad. Diskusia s človekom, ktorého by ste radi počuli naživo. Pozriete termín, cenu, miesto a už takmer kupujete vstupenku. Potom však príde otázka, ktorá dokáže celý plán veľmi rýchlo ukončiť: S kým tam pôjdem?
Napíšeme kamarátovi. Nemôže. Druhého to nezaujíma. Tretí by možno aj išiel, ale vstupenka je preňho príliš drahá. Partner má úplne iný vkus. Skúsime ešte niekoho a nakoniec si povieme: „Tak nič, sám tam predsa nepôjdem.“
A práve toto môže byť najväčšia chyba. Nie preto, že by sme mali všetko robiť sami. Ale preto, že sme svoje vlastné rozhodnutie zažiť niečo, po čom túžime, podmienili rozhodnutím niekoho iného. 
Keď „nemám s kým“ znamená „nepôjdem ani ja“
Je úplne prirodzené, že pekné chvíle chceme s niekým zdieľať. Ísť s priateľmi na koncert, s partnerom do divadla alebo s partiou na festival má svoje čaro. Problém nastáva vo chvíli, keď sa zo spoločnosti stane podmienka.
Skúsme si položiť jednoduchú otázku. Keby nám niekto povedal, že toto je posledná príležitosť vidieť daného interpreta, predstavenie alebo človeka naživo, zostali by sme doma iba preto, že nikto nemôže ísť s nami?
Niektoré podujatia sa zopakujú o mesiac. Iné o rok. Ale niektoré už nikdy. Kapela sa rozpadne, predstavenie skončí, umelec prestane vystupovať, hosť sa už nevráti alebo sa jednoducho zmení náš vlastný život a ďalšia príležitosť nepríde. O pár rokov nám pritom pravdepodobne nebude ľúto, že sme na koncerte stáli sami. Oveľa viac nás môže mrzieť, že sme tam vôbec neboli.
„Nemal som s kým ísť“ potom znie ako pomerne slabý dôvod na spomienku, ktorú sme si mohli vytvoriť a nevytvorili.
A čo si o mne pomyslia ostatní?
Za neochotou ísť samostatne často nie je samotná samota. Je za ňou nepríjemný pocit, že si nás niekto všimne. Čo keď stretnem známeho? Nebude čudné stáť sám vo foyer? Čo budem robiť pred začiatkom? Nebudem vyzerať, že nemám kamarátov?
V našej hlave môže byť človek prichádzajúci sám stredobodom pozornosti. V skutočnosti väčšina ostatných rieši svoje miesto, kabát, drink, program alebo človeka, s ktorým prišla. A ak nás niekto známy naozaj stretne, pravdepodobne sa stane niečo oveľa prozaickejšie než spoločenská katastrofa.
„Ahoj, ty si tu tiež?“
A tým sa celá dráma skončí.
Nikto navyše nevie, prečo sme prišli sami. A hlavne to nemusíme nikomu vysvetľovať. Schopnosť ísť na koncert, do kina, divadla, reštaurácie či na výlet bez potreby sprievodu nemusí byť prejavom osamelosti. Môže byť prejavom veľmi príjemnej slobody.
Najťažších môže byť prvých desať minút
Prvý samostatný príchod môže byť zvláštny. Najmä chvíľa pred začiatkom, keď sa ostatní rozprávajú a my zrazu nevieme, čo so sebou. Je lákavé vytiahnuť telefón a vytvoriť si malú bezpečnú bublinu.
Potom však zhasnú svetlá.
Začne hrať hudba, otvorí sa opona alebo na pódium príde človek, kvôli ktorému sme tam prišli. A zrazu je takmer nepodstatné, či vedľa nás sedí kamarát alebo úplne neznámy človek. Všetci sa pozeráme rovnakým smerom.
Dokonca môžeme zistiť, že zážitok osamote má inú kvalitu. Nemusíme sledovať, či sa človek vedľa nás baví. Nemusíme sa prispôsobovať tomu, kedy chce prísť, odísť alebo ísť na prestávku. Nemusíme komentovať každú scénu. Na chvíľu sme iba my a to, čo sa odohráva pred nami.
V každodennom živote pritom podobných chvíľ nemusí byť veľa. Celý deň niekoho počúvame, odpovedáme, reagujeme a prispôsobujeme sa. Byť chvíľu sám preto nemusí znamenať byť osamelý. Niekedy je to jednoducho ticho, ktoré sme celý deň nemali.
Keď ideme sami, nechávame miesto náhode
Je v tom ešte jeden paradox. Človek sa môže báť, že keď príde sám, bude celý večer sám. Pritom práve vtedy môže byť otvorenejší okoliu.
Keď prídeme s partiou, prirodzene zostávame vo vlastnej skupine. Rozprávame sa medzi sebou, počas prestávky stojíme spolu a po skončení máme spoločný plán. Okolití ľudia zostávajú kulisou.
Keď sme sami, táto malá sociálna stena neexistuje. Možno stretneme známeho, o ktorom sme vôbec netušili, že príde, a pridáme sa k jeho partii. Možno sa dáme do reči s človekom vedľa nás. Spoločnú tému už pritom máme. Obaja sme si kúpili vstupenku na rovnakú vec.
A možno sa plán večera úplne zmení. Po predstavení skončíme s novou spoločnosťou na večeri, pri pohári vína alebo na ďalšom podujatí. Nie preto, že sme to naplánovali, ale práve preto, že sme nič naplánované nemali.
Samozrejme, nemusí sa stať vôbec nič. A možno je to ešte lepšie.
Potom vyjdeme sami do večerného mesta
Podujatie skončí, ľudia sa pomaly rozídu a my vyjdeme von. Je neskôr. Premávka trochu ustúpila, svietia pouličné lampy, podniky sa postupne vyprázdňujú a mesto má inú atmosféru než cez deň.
Nemusíme okamžite nastúpiť do auta alebo objednať odvoz. Môžeme sa kúsok prejsť.
Nikto sa nás nepýta, či sa nám to páčilo. Nemusíme okamžite hodnotiť, čo sme práve videli. Zážitok môže ešte chvíľu zostať iba v nás. V hlave nám hrá posledná skladba, premýšľame nad vetou z predstavenia alebo jednoducho kráčame.
Možno práve vtedy zistíme, že samota a osamelosť sú dve veľmi odlišné veci. Jedna môže bolieť. Druhá môže byť pokojná, slobodná a niekedy dokonca potrebná.
Nečakajme, kým bude chcieť niekto ďalší
Nie všetky zážitky musíme zdieľať. A už vôbec by sme nemali prichádzať o tie, ktoré naozaj chceme zažiť, iba preto, že sa v našom okolí práve nenašiel človek s rovnakým vkusom, voľným večerom a ochotou zaplatiť rovnakú cenu za vstupenku.
Ak nás niečo skutočne láka, možno stojí za to kúpiť si tentoraz iba jeden lístok.
Možno niekoho stretneme. Možno sa s niekým zoznámime. Možno sa večer vyvinie úplne inak, než sme čakali. A možno sa nestane nič z toho a domov sa vrátime sami.
Ale vrátime sa so zážitkom, ktorý by sme inak nemali.
Bola by škoda raz si spomenúť na koncert, predstavenie alebo stretnutie, ktoré sme veľmi chceli zažiť. A potom si uvedomiť, že sme tam neboli len preto, že sa k nám nikto nepridal.
