Keď sme boli deti, nikto nám nemusel vysvetľovať, ako sa máme hrať. Nepotrebovali sme program, rezerváciu ani dôvod. Stačila lopta, kus papiera, stará deka prehodená cez dve stoličky alebo obyčajná mláka, ktorú sa z nejakého dôvodu nedalo obísť. Kedy sa z prirodzenej potreby skúšať, tvoriť a blázniť stalo niečo, na čo sme zrazu príliš dospelí?
Ako deti sme vedeli tancovať, aj keď sme nepoznali jediný tanečný krok. Spievali sme, hoci sme netrafili polovicu tónov. Kreslili sme bez rozmýšľania nad tým, či máme talent. Behali sme, liezli, vyrábali, vymýšľali vlastné pravidlá a dokázali sme celé popoludnie robiť niečo, čo nemalo žiadny praktický význam.
A potom sme dospeli. Niekde medzi školou, prácou, termínmi, povinnosťami a otázkou, čo si o nás pomyslia ostatní, sa niečo zmenilo. Jedného dňa sme prestali kresliť, pretože „nevieme kresliť“. Prestali sme tancovať, pretože „nevieme tancovať“. Na keramiku nejdeme, pretože sme ju nikdy nerobili. A keď nás niekto zavolá na aktivitu, pri ktorej by sme mohli vyzerať trochu smiešne, veľmi rýchlo sa ozve naša dospelácka poistka: Toto nie je pre mňa. 
Lenže ako sme vlastne zistili, čo pre nás je a čo nie?
Keď všetko začalo potrebovať dôvod
Dieťa vidí farby a začne maľovať. Počuje hudbu a pohne sa. Dostane do ruky hlinu a niečo z nej vytvorí. Výsledok môže vyzerať katastrofálne, ale to vôbec neprekáža. Hodnota nebola vo výsledku. Bola v samotnej činnosti.
Dospelosť nás naopak naučila byť efektívnymi. Čas má byť využitý, práca dokončená a výsledok by mal byť aspoň trochu dobrý. Ak už niečomu venujeme dve hodiny, chceme vedieť, čo z toho budeme mať. Ak máme niečo skúsiť, radi by sme na to mali talent. Ak máme pred niekým tancovať, bolo by príjemné vedieť aspoň trochu tancovať.
Lenže musí mať všetko výsledok? A musíme byť vo všetkom, čo robíme, dobrí?
Možno práve tu sa medzi detstvom a dospelosťou niečo nenápadne stratilo. Schopnosť robiť veci iba preto, že nás v tej chvíli bavia.
Hra nie je iba detská záležitosť
Hru si často predstavujeme ako niečo, z čoho človek prirodzene vyrastie. V dospelosti sa však naša schopnosť hrať nestráca. Mení sa skôr to, čo si pod slovom hra predstavujeme.
Nemusíme sa naháňať okolo paneláku ani stavať bunker z gauča. Dospelou hrou môže byť tanec, improvizácia, šport, spoločenská hra, keramika, maľovanie, spev, tvorivý workshop alebo množstvo ďalších aktivít, pri ktorých na chvíľu prestaneme riešiť výsledok a ponoríme sa do toho, čo práve robíme.
A práve to je na hre zaujímavé. Dovoľuje nám skúšať bez toho, aby sme museli uspieť. Môžeme niečo pokaziť, začať znova alebo sa na vlastnom výtvore jednoducho zasmiať. Hravosť pritom ani psychológia nevníma iba ako vlastnosť detí. Aj v dospelosti môže súvisieť s tvorivosťou, sociálnym kontaktom, flexibilitou či pozitívnym prežívaním.
Možno teda otázka neznie, či sme na hranie príliš starí. Možno sme iba zabudli robiť veci, v ktorých nemusíme byť dobrí.
Kedy ste naposledy vyzerali trochu smiešne?
Skúsme si spomenúť. Kedy sme naposledy urobili niečo, pri čom sme vôbec netušili, čo robíme? Kedy sme tancovali bez toho, aby nás zaujímalo, ako pri tom vyzeráme? Kedy sme niečo vytvorili vlastnými rukami? Kedy sme sa pridali k cudzím ľuďom? Alebo povedali áno skôr, než naša hlava stihla vyprodukovať desať rozumných dôvodov, prečo by sme radšej mali zostať doma?
S pribúdajúcim vekom sa učíme kontrolovať sami seba. Vieme, ako sa máme správať v práci, na verejnosti, v divadle či v reštaurácii. Vieme, čo sa patrí. Sledujeme, ako pôsobíme na ostatných. Je to prirodzená súčasť života medzi ľuďmi, no občas sa táto sebakontrola môže stať malou klietkou.
Dieťa na tanečnom parkete nerieši, či má správne držanie tela. Dospelý človek niekedy pätnásť minút stojí pri stene a čaká, kým bude na parkete dostatok ľudí, aby si ho náhodou nikto nevšimol.
A možno práve v tých pätnástich minútach nájdeme odpoveď na otázku, prečo sme sa prestali hrať.
Nemusíme sa vracať do detstva
Detstvo si radi idealizujeme a pointou rozhodne nie je utekať pred dospelosťou. Tá má napokon množstvo výhod. Môžeme rozhodovať o svojom čase, cestovať, vyberať si ľudí, s ktorými ho trávime, a dokonca si kúpiť zmrzlinu pred večerou bez toho, aby sme sa kohokoľvek pýtali.
Možno však pri dospievaní nemusíme zahodiť úplne všetko. Mohli by sme si ponechať trochu detskej zvedavosti. Ochotu skúsiť niečo, v čom pravdepodobne nebudeme dobrí. Schopnosť nadchnúť sa pre hlúposť. Dovoliť si občas nemať plán. Ísť na miesto, ktoré nepoznáme. Prihlásiť sa na workshop len preto, že znie zaujímavo. Zatancovať si. Niečo vytvoriť. Porozprávať sa s človekom, ktorého sme pred hodinou nepoznali.
Možno si môžeme dovoliť aj trochu kontrolovanej bezhlavosti. Nie nezodpovednosť. Iba chvíľu, počas ktorej nemusíme byť tou dokonale rozumnou verziou samých seba.
Možno sme sa hrať nikdy neprestali
Možno sme iba začali svoje hry nazývať inak. Hovoríme im hobby, šport, workshop, koncert, improvizácia, tanec, tvorenie alebo zážitok. Podstata však môže byť veľmi podobná tej, ktorú sme poznali ako deti. Ponoriť sa do niečoho natoľko, že prestaneme sledovať čas.
Nie preto, aby sme sa znovu stali deťmi. Ale aby sme si pripomenuli niečo, čo deti vedia akosi prirodzenejšie než my: nie každá minúta života musí byť produktívna, aby bola hodnotná.
Tak si občas dovoľme urobiť niečo neplánované. Zatancovať si, aj keď to nevieme. Vytvoriť niečo, čo si nikdy nezavesíme na stenu. Zahrať sa s ľuďmi, ktorých sme predtým nepoznali. Smiať sa trochu hlasnejšie. A pokojne pri tom na chvíľu vyzerať smiešne.
My budeme takéto chvíle ďalej hľadať, vymýšľať a vytvárať aj v našich podujatiach. Také, pri ktorých nemusíme iba sedieť a pozerať sa, ale môžeme sa zapojiť, hýbať, tvoriť, skúšať a občas zo seba zhodiť trochu tej dospeláckej vážnosti. Ak na to máte chuť, pozrite si naše aktuálne podujatia. Možno medzi nimi nájdete dobrú zámienku začať sa opäť trochu hrať.
