Umelecká je na úplnom začiatku. A práve začiatky bývajú často najzaujímavejšie. Ešte nie je všetko definitívne nalinkované, mnohé nápady čakajú na svoju príležitosť a pred nami sú prvé podujatia, úspechy, chyby aj skúsenosti.
Vyspovedali sme preto zakladateľa agentúry Adama, aby sme zistili, prečo sa rozhodol vstúpiť do sveta organizovania podujatí, čo ho na ňom priťahuje, prečo chce dávať priestor aj menej známym ľuďom a akým smerom by sa Umelecká mohla postupne vydať.
Začnime úplne od začiatku. Kde sa vlastne začal príbeh Umeleckej? 
Približne pred tromi rokmi som ako fotograf zatúžil dostať sa do zákulisia divadelného sveta. Chcel som dokumentovať to čaro, ktoré sa odohráva za oponou a ktoré divák bežne nevidí. Ukázať, že divadelné predstavenie sa nezačína zdvihnutím opony a nekončí záverečnou klaňačkou.
Backstage je pre mňa mimoriadne zaujímavé prostredie. Neustály ruch, prípravy, množstvo ľudí a celé to plynie v presne stanovenom čase až do momentu, keď sa všetko stretne na javisku.
Keď som v tomto prostredí strávil viac času, jednoducho som si ho zaľúbil a chcel som doň preniknúť hlbšie. Už nielen ako fotograf, ale možno ako booker, manažér, produkčný či marketér. Moja história siaha aj do internetového podnikania, obchodu a distribúcie, takže mi to začalo dávať zmysel aj profesijne.
Znie to ako postupné objavovanie sveta, do ktorého si pôvodne vstúpil iba s fotoaparátom. Byť jeho pozorovateľom je však jedna vec a profesionálne sa v ňom uplatniť druhá. Tam už asi prišla menšia zrážka s realitou.
Občas sa ku mne náhodou dostala nejaká pracovná ponuka alebo možnosť z tohto prostredia. Hoci som si prácu v tomto „biznise“ aktívne nehľadal, prirodzene ma zaujímalo, čo sa v tejto oblasti ponúka. Často som však narazil na požiadavku niekoľkoročnej praxe, niekde dokonca konkrétneho vysokoškolského vzdelania. A to som jednoducho nespĺňal.
Ak som teda chcel do tohto sveta preniknúť trochu viac a nezostať iba pri jeho fotografovaní, začala mi dávať zmysel ešte jedna možnosť – vytvoriť si vlastné zázemie. A niekde tam sa postupne začala rodiť myšlienka vlastnej agentúry.
Namiesto toho, aby si si doplnil niekoľko rokov praxe, ktoré bez príležitosti vlastne ani nemáš kde získať, vznikol jednoduchší plán: vytvoriť si vlastné miesto (smiech). Bola za tým už vtedy nejaká veľká analýza trhu a objavená povestná diera na trhu?
Vôbec nie (smiech). Úprimne, ani som si nerobil nejaký hĺbkový prieskum. Som presvedčený, že podobných agentúr existuje veľa, takže rozhodne neprinášame nič prelomové.
Dokonca ani ja sám nechodím pravidelne na podujatia iných organizátorov. Keď som externe aktívne spolupracoval s divadlom, kultúrnych podujatí som mal okolo seba viac než dosť a bol to pre mňa taký akurátny mix.
Na druhej strane, keď nad tým premýšľam, rád by som častejšie navštevoval kultúrne podujatia, workshopy či prednášky. Veď ponuka je obrovská. Možno ma však často neosloví samotný obsah alebo spôsob, akým je podujatie komunikované.
Preto nechcem hovoriť o diere na trhu. Skôr chcem viesť agentúru a podujatia vlastným smerom a podľa vlastného ponímania. Robiť ich tak, aby som sa na pripravovaný program dokázal pozrieť aj ako potenciálny divák a povedal si: „Toto znie dobre. Tam musím byť.“
To je celkom sympatické priznanie od zakladateľa novej agentúry. Žiadne „prišli sme revolučne zmeniť slovenskú kultúru“ (smiech). Z toho, čo hovoríš, však vychádza iná ambícia. Nemusíš nevyhnutne vymyslieť niečo, čo tu ešte nikdy nebolo, ale chceš to vyberať a robiť podľa vlastného cítenia. Čo pri tom sleduješ?
Keď mám na to kapacitu, myslím si, že dokážem byť dobrým poslucháčom a pozorovateľom. Za čas, ktorý som strávil v kultúrnom prostredí, som sa snažil vnímať, o čo je medzi ľuďmi záujem, o čo menší, čo by privítali a čo je naopak veľmi špecifické.
A práve toto by som chcel postupne pretaviť do podujatí a agentúrnej činnosti.
Spoznal som množstvo nesmierne talentovaných ľudí, ktorí pritom nemajú veľkú ambíciu presadzovať sa. Majú svoje stabilné miesto a možno im to tak vyhovuje. Alebo ešte sami neobjavili, aké maximum v nich je. Aj takýmto ľuďom by som chcel dať viac príležitostí.
A tu sa už začína črtať jedna z myšlienok Umeleckej. Nielen priniesť publiku to, čo už pozná, ale občas mu povedať: „Tohto človeka možno ešte nepoznáte. Skúste mu dať šancu.“
Presne. Kultúrna ponuka na našom trhu sa často opakuje. Dookola vidíme rovnaké mená, rovnaké kapely a podobné formáty. A to je podľa mňa škoda.
Chcel by som dať priestor aj neznámym, začínajúcim alebo menej známym umelcom, ktorí však môžu byť rovnako prínosní.
A vôbec nemusíme zostať iba pri umelcoch. Môže to byť neverejne pôsobiaci človek so zaujímavým životným príbehom, podnikateľským nápadom, cestovateľ… takto by som mohol pokračovať dlho.
Čiže v konečnom dôsledku nemusí byť najdôležitejšie meno na plagáte, ale to, či má daný človek publiku čo ponúknuť. Čo však musí mať samotné podujatie, aby zaujalo teba?
Malo by v sebe skrývať určité tajomstvo.
Nechcem ísť na podujatie, pri ktorom dopredu presne viem, čo a kedy ma čaká. Človek si dokáže veľa vecí domyslieť a celé podujatie si vopred poskladať v hlave. Potom už je oveľa ťažšie ho na mieste niečím prekvapiť.
Dobré podujatie by ma malo niečo naučiť, rozveseliť, vyvolať vo mne emóciu alebo mi priniesť zážitok. Pokojne môže spôsobiť aj to, že sa nad niečím začnem zamýšľať o trochu viac. Nemusí splniť všetko naraz. Ale bolo by dobré, keby vo mne po jeho skončení jednoducho niečo zostalo.
Lenže tu prichádza trochu nepríjemná obchodná otázka. Organizovať koncert neznámeho interpreta alebo večer s človekom, ktorého verejnosť vôbec nepozná, je podstatne riskantnejšie než zavolať známe meno a spoľahnúť sa na jeho fanúšikov. Nebojíš sa toho?
Z hľadiska biznisu to riskantné je. Ale čo najhoršie sa môže stať?
Príde málo ľudí, podujatie bude v strate a spôsobí nám to možno nejaké dočasné nepríjemnosti. Vo finále však získame cenné skúsenosti a ideme ďalej. Príde nový deň a nové podujatie.
Známe meno je istota. Privedie ľudí a v podstate sa netreba až tak veľmi snažiť vysvetľovať divákovi, prečo má prísť. Navyše pravdepodobne vie, čo môže očakávať.
To je vlastne zaujímavý paradox. To, čo je z obchodného pohľadu nevýhodou neznámeho interpreta, môže byť zároveň jeho najväčšou výhodou z pohľadu zážitku. Divák prichádza bez presne nastavených očakávaní.
A práve to je tá výzva.
Pri známom interpretovi divák očakáva kvalitný výkon. Dostane ho. Očakáva peknú scénu a svetlá. Dostane ich. Očakáva profesionálne zorganizovaný večer. Samozrejme, veď to k tomu patrí.
Pri neznámom interpretovi je v určitej neistote.
Bude sa mi to páčiť? Bude to stáť za tie peniaze? Veď ho vôbec nepoznám. Ale na internete na mňa pôsobí dobre… tak to skúsim.
A práve to môže byť čarovné. Človek takmer nevie, do čoho ide. Možno príde na koncert niekoho, koho meno mu ešte včera vôbec nič nehovorilo, a domov odíde ako jeho fanúšik.
Zatiaľ hovoríme najmä o podujatiach, mám však pocit, že tvoje predstavy o Umeleckej sa nimi úplne nekončia. Čo všetko by si okolo nej chcel postupne vybudovať?
V prvom rade nech nám všetkým robí radosť.
Chcem, aby sme mali radosť z práce, z vymýšľania, prípravy a organizovania podujatí. A aby na ne ľudia radi prichádzali. Bolo by skvelé, keby sme za ten čas dokázali vytvoriť veľkú komunitu.
Postupne by sme sa mohli venovať aj manažérskym aktivitám jednotlivých umelcov. Pomáhať im rásť a zároveň rásť spolu s nimi.
Nemám však potrebu dnes presne nalinkovať, kde musí byť Umelecká o päť rokov.
Páči sa mi, že odpoveď nezačala obratom, počtom podujatí ani veľkosťou agentúry, ale slovom „radosť“. Predsa však musí existovať niečo, na čo sa pri tom všetkom tešíš úplne najviac. Je to moment, keď prídu prví diváci?
Teším sa na deň, keď budem môcť prísť na naše vlastné podujatie ako divák, sadnúť si a v pokoji si ho celé pozrieť a vypočuť (smiech).
Ale teším sa na celý začiatok projektu. Rád stojím pri začiatkoch nových vecí. Baví ma vymýšľať, rozhodovať a sledovať, akým smerom sa projekt uberá.
Príchod prvých divákov u mňa rozhodne nevyvoláva eufóriu. Práve naopak. Vtedy si človek naplno uvedomí, že to, na čom celé týždne alebo mesiace pracoval, sa práve deje.
Príde stres, napätie, maximálna koncentrácia. Kontrolujete všetko a všetkých naokolo. Zároveň je v tom adrenalín a zvláštny pocit, keď sa človek prepne do absolútneho pokoja a odolnosti.
Pretože v tom momente sa z plánov, tabuliek, telefonátov a príprav stáva skutočné podujatie a pred tebou už nesedia čísla, ale ľudia.
Presne. A na ramenách máme pomerne veľkú zodpovednosť. Pred nami sú desiatky alebo stovky ľudí, ktorí nám venovali svoj čas, dôveru a peniaze. My im za to chceme priniesť to najlepšie, čo dokážeme.
Tak úplne na záver. Čo by si chcel, aby sa raz človeku vybavilo v hlave, keď niekde uvidí názov Umelecká?
Bol by som rád, keby sa mu v hlave okamžite premietli pocity, ktoré na našich podujatiach zažil. Ak sa nám toto podarí, myslím, že budeme na dobrej ceste.
Myslím, že tým sme sa dostali presne tam, kde sme tento rozhovor začali. Od zachytávania atmosféry a emócií za divadelnou oponou až k snahe vytvárať ich na vlastných podujatiach. Ďakujem za rozhovor a Umeleckej prajeme dobrý štart, veľa zaujímavých ľudí, odvážnych nápadov a najmä čo najviac spokojných divákov. A možno aj ten jeden večer, keď si jej zakladateľ konečne sadne medzi nich a celé vlastné podujatie si v pokoji pozrie (smiech).
Ďakujem. Na ten sa teším (smiech).
